pomaly a potichúčky . . .
ako nesmelý potôčik
topiaceho sa ľadovca,
keď ho pohladil prvý lúč slnka,
čo sa nachvíľu ukázal
začiatkom jari
tak pomaly a potichúčky . . .
z vnútra,
kde všetko bolo pomliaždené
po obrovskej skale
tak pomaly a potichúčky . . .
vlievali sa slzy
do nežnej melódie rusnáckej piesne,
čo znela ako
lullaby od maminky
čo naveky ostala
v pamäti detskej dušinky
ustráchanej – aj z najmenšieho
pohybu vetra . . .
Lebo za tvárou temnej
snow white
sa stále ukrýva
rovnako ustráchaná detská duša,
cítiaca každý daktyl
všetkých rúk, ktoré na ňu mávali
Dlho čakala na vzkriesenie
volala a prosila
v suchých slzách
Rozbúrenú
po všetkých dotykoch chladných rúk
ju tam našla jedna stará
zabudnutá lullaby,
tá rusnácka balada
bola utišujúcim dotykom Boha
Iba tvoj hlas ju smel vrátiť
do postieľky tej noci,
keď ešte smela byť dieťaťom
Komentáre