V ten večer
pod rozkvitnutým dáždnikom
v deravej záhrade,
keď oči mlčali
a ústa hľadeli
zrazu voňalo nebo
ako hudba mojej duše
a z Božej tváre
tichúčko padali jemné slzy
môjho vnútra .
Šš-umelo lí-ss-tie sssĺĺzz
sskrz obláčiky dymu
jemnunko padalo
do nežných tónov spriazneného púčika.
Esencia tohto čarovného spojenia
ihrala sa v milosrdnom strome
na mieste, kde dotýka sa neba ...
na mieste, kde nesúrodé farby
naraz vytvárajú dúhu ...
na mieste, kde človek miluje a je milovaný
ľudsky i božsky ...
Tam, kde sa premieňa v Homo dei
v posvätnej spriaznenej bázni ...
Komentáre