Struna chvejúca sa
pod každým tónom symfónie života,
očarená umením prírody
a transcendentým univerzom,
kde prebývajú len duše
vo svojej iracionalite a nečase,
miestom, kde láska má farby
a len teplo je dotykom
... a predsa znamená všetko ...
Toľkokrát rozbehnutá
za brány imaginárnych hraníc,
len málo obmedzená rozumom
v kráľovstve citov,
vytvárajúc gejzíry absurdít
v prudkých afektoch nehy.
V putách bázne hlbokých pohľadov
tancujúca nemý tanec spriaznených duší.
Zmietaná búrkou svojich hyperbol:
Občas zmrazená embryonálnosťou
v mláke dutých sĺz,
inokedy nežne tíšiac chorú dušu
v domove srdca,
často ponorená v karmínových jazerách
za sklenenými očami,
toľkokrát unesená dymom
v melódii svojskej poetiky,
ako letiaci orol bez domova
šialene strhnutá svojimi peak experiences,
večne ponorená do lásky
rozkrájaného slnka,
čo tíši boľavé srdcia,
do lásky svetla, čo žiari pre zástupy ľudí
a predsa je tak živo blízke.
Na náročnom výstupe
cez tisícky cieľov,
niekedy prebodnutá kurtizianizmom Vincenta.
Po ťažkom vstávaní z prachu
znovu a znovu objavujúc strom svojich zmyslov,
s pevnou nádejou
(s odkazom na mozoľnaté dlane)
vedená v reciprocite
ľahkých dotykov Ducha
naplnená vierou, že
srdce sa musí roztrhať
aby bolo hodné svojho by(i)tia.
... To je Klinca ...
Komentáre