V klaustrofobickej chodbe,
kde steny – oblohy tlačia na hruď
zastavujúc dych,
hlasy sa hučiac ozývajú
v temných rohoch
a útržky reality
sa miesia stekajúc do tieňov
vytvárajúc matrixy úniku ...
Tam človek vracia suché slzy
v nekonečnom dávaní pľúcneho kameňa,
usadenín minulosti, prítomnosti
REALITY
a v odtoku stúpa vťahujúci tlak
iných univerz ...
Pri dvierkach kotla,
kde slová plačú a škrípu zubami
z uvitých tónov komponujem kyticu
na pomník samoty,
no skôr než ju odvzdám
ozdobí môj prázdny
náhrobní kámen
Komentáre