Keď melancholé rozlieva sa
... útrobami ...
pulmom, corom, ventriculom
za zavretými zrenicami,
dušu mrazia nárazy
o železné brány
nepriepustných sŕdc
(... hlas hľadajúceho na púšti)
ani škárky niet,
kde by otvoril sa sluch ...
a tak ...
chladné železo použije na odraz
do ďalekých frekvencií,
kde lúč slnka vyslyší kamennú tvár
v silentiu hovorov mysticky spriaznených sŕdc
... v iracionalite a nečase ...
Vtedy pochopí
to skryté spojenie
krvácajúcich rúk Krista
a tých svojich –
v rukaviciach bez prstov ...
pri nemých tónoch
v prítmí plačúceho klavíra.
Komentáre